Článok pôvodne publikovaný v júni 2020 v blogu Denníku N. Viď predslov k blogu.
Od Georgea Floyda a mnoho iných černochov, zavraždených, udusených pod tlakom štrukturálneho rasizmu, cez študentov po celom svete pochodujúcich za klímu, cez pracovníkov čoraz viac monitorovaných algoritmami a snímačmi, cez policajtmi brutalizovaných demonštrantov, túžiacich po spravodlivosti a demokracii naprieč kontinentmi, cez obyvateľov miest, trpiacich v špinavom ovzduší, až po ľudí chorých na koronu – jeden výkrik opätovne rezonuje: „Nemôžem dýchať!“
Ako sa klíma otepľuje, pľúca sveta sa narušujú a lesy horia, nielen obyvatelia Zeme, ale aj samotná Zem kričí z plných pľúc: „Nemôžem dýchať!“
Na prvý pohľad všetky tieto javy nemusia byť spojené. Avšak sú priamym dôsledkom systému utláčania mladých, chudobných, pracujúcich, diskriminovaných, a samozrejme aj prírody – a ich vykorisťovania mocnými ľuďmi.
Rasizmus je potomkom kolonizácie, založenej na expanzii moci, expanzii územia, expanzii bohatstva v prospech menšiny.
Pracovníci sú utláčaní, aby zisky boli čo najväčšie, aby bola konkurencia porazená a aby firmy mohli expandovať. (Pozri film “Priestor na dýchanie”, 2019).
Klíma sa otepľuje a príroda degraduje v dôsledku ekonomického rastu.
Korona je výsledok dravého ťažobného priemyslu, ktorý zasiahol príliš hlboko do divokej prírody.
Vidíte ten vzor, ktorý sa opakuje?
Nemôžeme dýchať kvôli tomu bezhlavému zhonu, kvôli tejto globálnej ekonomickej vojne, kvôli imperatívu rastu. Celý svet je postavený na súťažení: žiakov proti spolužiakom, pracovníkov proti pracovníkom, žien proti mužom, vedcov proti vedcom, firiem proti firmám, miest proti mestám, krajov proti krajom, regiónov proti regiónom, krajín proti krajinám.
Nemôžeme dýchať, pretože sa v dôsledku toho bezhlavého zhonu celý svet stále zrýchľuje. Celý svet je uponáhľaný. Dychčíme. Už nemáme čas na nič, čo robí život dobrým, pretože svoj čas venujeme len tomu, čo prispieva k týmto globálnym pretekom všetkých proti všetkým. Napríklad 5G ešte nie je pre ľudí skutočnosťou a už rozmýšľajú nad 6G!
Nemôžeme dýchať, pretože tento beh a rast sú nekonečné. Ale vždy musí prísť čas, keď sa bežec zastaví, aby znovu chytil dych. Ekonomika behala na plné obrátky dole hlavou doteraz. Kedy sa zastavíme, poobzeráme sa okolo seba, čo sa deje a začneme rozmýšľať nad tým, či si netreba náhodou vybrať iný smer? Koronavírus ekonomiku zastavil a mali sme historickú príležitosť radikálne zmeniť smer. Ale bude to naopak. Už je to dohodnuté: bude to všetko ako predtým, a viac!
Ale my… už nemôžeme dýchať. Sme zadýchaní. Sme unavení. Potrebujeme prestávku.
Murray Bookchin vysvetľuje, že utláčanie chudobných bohatými, žien mužmi, mládeže dospelými, atď. sa prejavuje aj utláčaním prírody. Preto ochrana prírody predpokladá aj sociálnu emancipáciu a ukončenie systému autoritatívnej hierarchie. Zároveň slobodný a dôstojný ľudský život predpokladá zdravú a živú prírodu. Preto sociálny pokrok ide ruka v ruke s ochranou prírody.
Aby sme mohli opäť normálne dýchať, nemôžeme sa na túto skutočnosť vykašľať.
Technické a byrokratické opatrenia, aké predstavujú napríklad Zelená Dohoda alebo Zelený Reštart, nezmenia autoritatívny hierarchický systém. Stále tí istí rozhodujú “čo a ako”, a my ako občania stále len reagujeme. Bránime sa. Bojujeme na všetkých frontoch – ak vôbec bojujeme. Veľa z nás nemá na politicky boj časovú, fyzickú alebo mentálnu kapacitu. Nestíhame sledovať politiku. Stále beháme. Chudobní, prenasledovaní, traumatizovaní, vykorisťovaní, depresívni, porazení, rezignovaní, zmätení, rozptýlení, zaneprázdnení, uponáhľaní. Odkázaní len poprosiť, aby nás počúvali. Bezmocní.
„Potrebujeme sa vyhnúť nutnej recesii, do ktorej nás [nechtiac] vedú šialení technokrati v Brusseli a veľké banky. Títo technokrati hlboko veria v ekonomiku ako v náboženstvo a slúžia len záujmom veľkej oligarchie“ (Vincent Leigey, „Dekolonizovať našu mysel“, 2012)
Čo sa týka napríklad ochrany prírody, ich záujmy sú vyjadrené formou zelenej propagandy, prostredníctvom ktorej nám vnucujú ich jazyk do debaty:
Ide o „cirkulárnu ekonomiku“, nie o bezrastovú ekonomiku.
Ide o “trvalo udržateľný rozvoj”, nie o dobrý život v spoločnosti v súlade s prírodou.
Ide o “zvýšenie energetickej efektívnosti”, nie o zníženie spotreby.
Ide o technologický pokrok a „zelené“ inovácie, nie rozvoj low-tech (jednoduchých technológií) a ochranu ľudových praktík.
Ide o “zodpovednosť všetkých jednotlivcov”, nie o reštrukturalizáciu priemyslu, ktorá by umožnila likvidáciu jeho škodlivých zložiek.
Ide o “zníženie chudoby”, nie o zníženie nadmerného bohatstva.
Každý deň nám vymývajú mozog zákernou propagandou, ktorá je aspoň taká veľká a škodlivá, ako bola kedysi komunistická alebo nacistická propaganda. Ale my si to neuvedomujeme. Sme zaslepení zlatou klietkou, ktorú pre nás vybudovali. Sme rozptýlení miliónmi reklám na obrazovkách, ktoré nás obklopujú. Sme zaseknutí v starých ideológiach, ktoré nám nedovoľujú pozerať sa na svet, aký naozaj je. Cez konštantný informačný hluk nevieme rozoznávať, analyzovať, sústrediť sa. Dlhé reportáže nás unavujú. Nečítame knihy. Informovanosť sa zvyšuje, zatiaľ čo múdrosť klesá. Počujeme všetko a nič. Nevieme komu máme veriť. Pochybujeme o všetkom do takej miery, že už neveríme ani sebe a to nás paralyzuje.
V snahe použiť ich vlastné “zbrane” proti nim sa stávame úplne bezmocnými. A to platí aj pre tento článok, ktorý možno teraz vidíte obklopený reklamami. Bude zdieľaný na (anti)sociálnych sieťach, medzi fotkami jedál, výletov a mačiek a tým zredukovaný na ľahkomyseľnú, zábavnú záležitosť (pozri Guy Debord,La société du spectacle, “Zábavná spoločnosť”).
Máme okrem týchto sietí k dispozícii ešte nejaké iné priestory? Verejné priestory sú prevažne dizajnované pre automobilovú dopravu a obchod, nie pre stretnutia s ľuďmi a občianske fóra. Aj keby tie priestory existovali, mali by sme čas sa im poriadne venovať? Nie. „Zajtra skoro ráno treba ísť do práce, tento svet ide príliš rýchlo, nemáme šancu ho stíhať“ (IAM, La fin de leur monde – „Koniec ich sveta“). Nemôžeme dýchať.
Kde nájdeme priestor na dýchanie? Ako?
Sila kolektívu
Cesta ku skutočnej slobode je tá najťažšia.
Je ťažká, lebo si vyžaduje kolektívnu prácu a organizáciu vo svete, ktorý si zvykol na extrémny individualizmus.
Je ťažká, lebo si vyžaduje prácu so sebou. Potrebujeme si riešiť traumy, strach, nerovnováhu a iné nedostatky, aby sme dokázali fungovať v kolektíve. Potrebujeme sa napríklad naučiť nenásilne komunikovať, stíšiť svoje ego a prestať si myslieť, že sme stredobodom sveta. Vylepšiť svet znamená predovšetkým zbaviť sa obsesie zo svojho malého “ja”.
Je ťažká, pretože si vyžaduje, aby sme komunikovali s ľuďmi, ktorých považujeme za našich nepriateľov. Napriek tomu, akí hrozní niektorí ľudia môžu byť, sú to stále ľudia. Skúsiť ich diskriminovať, utíšiť, cenzurovať, fyzicky im škodiť alebo ich zavraždiť z nás neurobí ľudí lepších od fašistov a spoločnosť ešte viac polarizuje. A nezmiznú tým, že ich budeme ignorovať.
Dialóg je teda kľúčový. Ale skutočný dialóg je ťažký, pretože predpokladá otvorenosť priznať si chyby. Priznať si, že možno niečo nevieme. Dialóg je tiež ťažký keď mediálny priestor je uzavretý pre nové myšlienky. Napríklad „progresívne“ sily nevyzerajú ochotné nechať čerstvý vzduch radikálnej ľavice vchádzať do verejného priestoru (pozri články od Tomáš Hučko a Tomáš Profant).
V dlhodobom horizonte môže priestor na dýchanie vznikať vo forme autonómnych lokálnych komunít, kde trh a štát majú len minimálny vplyv na výrobu potravín a energie, na vzdelávanie, prácu, kultúru, zdravotníctvo a lokálne politické záležitosti.
V krátkodobom horizonte priestor na dýchanie spočíva v inom ekonomickom a politickom systéme. Potrebujeme ekonomický systém, ktorý nám dáva čas na politiku. Potrebujeme znížiť pracovný čas. Toto poskytne čas a priestor pre skutočnú demokraciu, ktorá bude oveľa priamejšia a participatívna. Je však realizovateľnejšia v menších celkoch. Potrebujeme teda decentralizáciu moci. Predpokladom k tomu je aj decentralizácia výroby energie, čo automaticky vedie k decentralizácii a relokalizácii ekonomiky, a to vedie k zníženiu ekonomických nerovností. Takáto decentralizácia a demokratizácia výroby energie tiež automaticky vedie k zníženiu výroby a spotreby energie, keďže zodpovednosť nie je rozpustená v celku. Tým sa znižujú dopady na prírodu a na klímu. Všetko je prepojené.
Potrebujeme politiky, ktoré podporujú vznik a rozvoj odborov, aby pracujúci boli v pozícii moci a tiež získali svoj priestor na dýchanie.
Potrebujeme politiky, ktoré podporujú vznik a rozvoj nekomerčných priestorov. Komunitná obývačka Bystro, „oáza spolupatričnosti v individualistickom meste“ je príkladom takého priestoru. Jeho vznik bol však vyčerpávajúci boj, a aj jeho udržanie stále otázne, keďže priestory, v ktorých sa nachádza sú momentálne predmetom dražby za účelom budovania apartmánov a obchodov.
Bystro a iné komunitné projekty dostali tento rok financie z grantového programu „Komunity“ od Nadácie mesta Bratislavy, čo ukazuje politickú vôľu hlavného mesta krátkodobo podporovať takéto priestory. Granty vedia však rozdať aj banky, ktoré si týmto spôsobom kúpia lacný greenwashing a umelo podporujú jednou rukou to, čo štrukturálne druhou rukou ničia. Preto treba aj štrukturálne zmeny na dlhodobú podporu nekomerčných priestorov, ktoré momentálne môže uviesť jedine štát.
Potrebujeme aj iné vzdelanie, ktoré nie je založené na súťažení a jeho jedinou funkciou nie je masovo produkovať štandardizovaných ľudí, ktorí „sú dosť inteligentní na to, aby stroje fungovali a administratívna práca bola urobená a akurát hlúpi na to, aby pasívne akceptovali všetky tieto čoraz sprostejšie roboty.“ (George Carlin)
Priestor na dýchanie získame predovšetkým tým, že opäť získame kontrolu nad vlastným osudom a v skutočnej demokracii budeme rozhodovať spoločne o našej budúcnosti. Budeme pre to takí odvážni, že otvoríme kontroverznú tému členstva v Európskej Únii, ktorá nevyzerá reformovateľná z ľavicového hľadiska? Nedávno nás napríklad odkázala na ďalších 7 rokov špinavého a nespravodlivého poľnohospodárstva.
Ako alternatívu k tejto ťažkej ceste k autonómii nám technokrati a byrokrati ponúkajú inú cestu: nechať sa viesť. To je najľahšia cesta. Netreba nič robiť. Len sa nechať viesť tam, kde chcú oni. Momentálne ich cesta vedie k ešte väčšej digitalizácii našich životov, k automatizácii práce, k centralizácii ekonomickej a politickej moci, k väčšej ekonomickej a sociálnej nerovnosti, k ešte väčšiemu súťaženiu všetkých proti všetkým, ku kontrole ľudí a zníženiu slobôd, k ešte väčšiemu individualizmu, znečisteniu a k vykorisťovaniu krajín globálneho Juhu. A to všetko bude samozrejme v mene bezpečnosti a ochrany prírody…
Ktorú cestu si vyberiete? Ťažká horská trasa ku kolektívnej autonómii, ktorá garantuje skutočnú slobodu a spravodlivosť – alebo ľahká asfaltová diaľnica do „slobodného zeleného sveta“ s 50% zľavou, ktorá vedie k alienácii – k zničeniu ľudskej slobody, dôstojnosti a prirodzenosti?
Ak váhate, mám jeden tip: v horách je dobrý vzduch na dýchanie a príroda je živá. Pri diaľnici je to naopak.
Foto kredit: Tim Dennel na Flikr
Celá debata | RSS tejto debaty