Koľko nás bude stáť lož, že rast HDP je kompatibilný s ochranou prírody?

17. decembra 2021 13:53, Prečítané 1 859x, Nicolas Giroux, Bezrast

Článok pôvodne publikovaný v máji 2020 v blogu Denníku N. 
Viď predslov k blogu.

Na otázku, či hospodársky rast je kompatibilný s ochranou prírody, veda odpovedá jasne: nielen, že oddelenie rastu HDP od environmentálnych tlakov nikdy nenastalo na globálnej úrovni, ale pravdepodobnosť, že k takémuto oddeleniu môže niekedy dôjsť, je veľmi nízka “ak nie jednoznačne nereálna” podľa štúdie “Decoupling Debunked” od Európskeho výboru pre životné prostredie (EEB, 2019).

V závere píšu:

“Vzhľadom na uvedené argumenty leží dôkazné bremeno na strane obhajcov tohto oddelenia [rastu od environmentálnych tlakov]. Bez adekvátnych a presvedčivých dôkazov proti každému z hore zmienených argumentov ostáva koncepcia oddelenia otázkou púhej viery s nízkou relevanciou pre tvorbu politík.„

Napriek tomu, rozprava o zelenom raste je všadeprítomná nielen u politikov (Zelená Dohoda) ale aj u niektorých vedcov a ochranárov.

Zatiaľ čo vedome alebo nevedome propagujú túto lož, prírodné zdroje sa vyčerpajú a ekosystémy sa zrútia. “Oddelenie služi na to, aby udržiavalo vieru v udržateľný rozvoj v kontexte neoliberálnej kapitalistickej ekonomiky, ktorá vyžaduje trvalý rast” (Fletcher a Rammel, 2017). V tomto zmysle nie je zelený rast príležitosťou ale hrozbou.

30 rokov tvorí zelený rast základ politík v oblasti životného prostredia. Od Summitu Rio v roku 1992 sa do dnešnej Zelenej dohody nič nezmenilo.

Koncept obehovej ekonomiky neprinaša nič nové. Jeden jeho pilier, recyklácia, je limitovaný zákonmi fyziky.

„Keďže materiály časom nevyhnutne degradujú (2. zákon entropie), na výrobu rovnakých produktov sa dajú opätovne využiť iba niekoľkokrát, pričom nakoniec musia byť použité na výrobu iných produktov nižšej „kvality“. Inými slovami, skôr či neskôr sa akákoľvek recyklácia nevyhnutne stáva „downcykláciou“. Napríklad plastové fľaše môžu byť recyklované do vlákien používaných na výrobu oblečenia, ale nie späť do plastových fliaš, a nakoniec môžu skončiť v protihlukových stenách pozdĺž diaľnic.“ (EEB)

Nastaviť koncept obehovej ekonomiky ako cieľ, ktorý rozhoduje o tvare politiky v oblasti životného prostredia, je teda z vedeckého hľadiska nezmysel.

Princípy obehovej ekonomiky (recyklácia, opätovné využitie) môžu byť však výborným nástrojom na zníženie spotreby aj samotnej výroby. Avšak v ekonomike postavenej na raste predstavuje obehová ekonomika len greenwashing, ktorý dokáže pri najlepšom oddialiť pohromu.

Nastaviť obehovú ekonomiku ako nástroj na znižovanie spotreby a výroby a nie ako cieľ, ktorý opodstatňuje ďalší rast, mení v tvorbe politiky úplne všetko.

Namiesto hľadania skromného, úsporného a spravodlivého spôsobu života hľadáme riešenia v technologickom pokroku a v zlepšovaní energetickej účinnosti. Táto stratégia v najhoršom prípade len zrýchli náš kolaps a v tom najlepšom nebude ani zďaleka stačiť.

Z fyzických obmedzení zeleného rastu vyplýva, že redukcia emisií CO2 bude nutne viesť aj k redukcii ekonomického rastu (Alexander Ač, Pravda, 2014). Tým pádom je cieľ Zelenej Dohody zredukovať emisie skleníkových plynov o 50% do roku 2030 odkázaný na zlyhanie.

Bohužiaľ, v ekonomike, ktorá klesá, budeme nútení robiť rozhodnutia. Čo chceme zachovať? Investície do biotechnológií alebo do zvyšovania bezzásahových zón lesov? Výrobu automobilov alebo pestovanie zdravého jedla? Ekonomiku alebo životné prostredie? Konzum alebo klímu?

Priznávam sa, že vybrať si klímu a životné prostredie je ťažšie rozhodnutie, pretože znamená opustiť náš súčasný civilizačný model a pustiť sa do oveľa väčších zmien než “zozeleniť ekonomiku”.

No keď poznáme katastrofy, ktoré nás čakajú, nemali by sme váhať ani sekundu. Čo by sa mohlo stať, keby napríklad 3,5 miliardy ľudí bolo nútených migrovať, lebo v oblasti, kde žijú, už klimatické podmienky nie sú pre život priaznivé. Toto je scenár, ktorý sa môže naplniť do roku 2070.

Voľba zeleného rastu je voľba chaosu a rapídneho kolapsu civilizácie. Naša neschopnosť opustiť dogmu ekonomického rastu môže spôsobiť milióny obetí v blízkej budúcnosti a nevýslovné utrpenie tým, čo prežijú. Koronakríza bude oproti tomu, čo nás čaká, azda pôsobiť ako príjemná prechádzka.

Viem, že je to ťažké. Sme závislí od ekonomického rastu ako od škodlivej drogy, zanechať akúkoľvek závislosť je vždy ťažký a bolestivý proces. Už však veľa času nemáme a spomínané utrpenie nás zastihne. Voľme si ale v rámci možností to jemnejšie utrpenie, čo zachováva klimatické a ekologické podmienky, ktoré nám napokon umožnia ďalej žiť a radovať sa zo života.