Článok pôvodne publikovaný vo októbri 2020 v blogu Denníku N. Viď predslov k blogu.
Prelom 19. storočia a 20. storočia
“Tým, že bolo tak ľahké sa dopraviť niekam, mládež bola povzbudená na odchod: postupne železničné trásy spôsobili narušenie ľudských vzťahov do takej miery, že zrazu sa starcovia zobudili sami v prázdnej tichej dedine po tom, ako odišli remeselníci, farmári a dievčatá […].
Keď sa vrátili z Paríža alebo z Dijona na “dovolenku”, na “sviatky” alebo na pohreb starých, dívali sa na krajinu s neúctou, hoci bola taká krásna a zdravá. […] Mali ruky biele a mäkké. […] Už ani nevedeli používať motyku, ani kosu, aby upratali pred svojimi dverami. Sťažovali sa na blato, dážď, slnko, štekanie psov, krik vtákov, čo ich zobudili ráno skôr ako by chceli…
Avšak tu sa narodili! Alebo ich rodičia!
Vysmievali sa z tunajšieho prízvuku, nádherneho prízvuku, s ktorým vyrastali, z ich reči a tvárili sa, že už jej nerozumejú. Niektorí ľudia hovorili, že sa snažili opovrhovať, už nerozumieť ich reči kvôli hrdosti, povýšenosti, lebo sa stali “úspešnými”! Ale to bolo pravda: už nerozumeli tejto civilizácii, už neboli jej súčasťou a v skutočnosti v ničom neboli “úspešnými”.
Predovšetkým mali vždy naponáhlo, boli ustarostení, boli v nepokoji. […] Sotvaže otvorili okenice, hneď ich aj zavreli a… frrr!… boli preč, stále uponáhľaní.
Chválili sa, že išli 90km/hodinu, a dokonca 100km/hodinu a starcovia na to reagovali: “Takže čím rýchlejšie ideš, tým menej času máš?”
Krčma bola ešte otvorená, desaťkrát menej hlučná ako kedysi, ale mladí ľudia sa s bujarosťou rozprávali o ich krásnom živote! Ľudia sa ich pýtali, koľko zarobili a zabudli sa spýtať, koľko spotrebovali. A ak sa nechtiac jeden z nich prezradil a povedal, že kupoval všetko až po zväzok petržlenu, tak to bolo obrovský výsmech vo veľkej hale a nikto mu neveril!
Ľudia sa pýtali otázky o ich živote, hlavne o ich profesionálnom živote. Často som počul o škandále, ktorý nastal, keď raz jeden z tých “Parížanov” vysvetľujúc fungovanie svojej továrne povedal:
“… pre nočnú smenu… “
Nastalo veľké ticho (vraj, ja som tam osobne nebol) a zrazu v krčme:
“ nočná smena!?”
Po niekoľkých sekundách zarazenia sa jeden hlas zvýšil:
“Lebo, lotor, tam u vás pracujete v noci?”
A druhý, veľmi hrdý, vysvetľoval:
“Samozrejme! Myslíte si, že továreň by mohla fungovať ak zastavíme rúry, hoci len na hodinu?”
“Ale to nie je možné! To je nekresťanské!”
“No a veríte, že to všetko by mohlo fungovať, pošta, železničné trasy, priemysel, metro ak zastavíme všetko, len tak, lebo jeden chce ísť spať, jeden jesť alebo druhý sa chce ísť prechádzať? […] Predstavte si ak vo vašom orloji ručička odpočíva, potom krídlo, potom ozubené koliesko… a čo ja viem čo ešte. Čo sa týka pokroku, je to to isté: nemožno pokroku, ak každý chodí spať skôr ako sliepky.”
Vychvaľoval ten orloj, ktorý bol podľa neho pokrok.
Tí z krajiny, ktorí ho počúvali, boli zničení. Nemali slov, tí poslední nažive z pomalej civilizácie. Hneď potom ako sa vrátili domov, nemohli to vydržať a porušili ich zvyk nikdy neopakovať gazdinej konverzácie z krčmy, sadli si ku krbu a dívajúc sa na červené uhlie vraveli:
“Vieš čo nám povedal vnuk Arsena? Hovoril, že pracuje v noci!
– Chudák chlapec! Ale čo spravil, že si to zaslúžil?
– Nič! Pracujú všetci v noci! … Každý tretí týždeň to robia, to sa volá týždeň noci!
– Chudáci chlapci!
– Je to “smena”, ako to on nazýva. Je potrebné, aby všetko fungovalo, dokonca aj v noci! Chápeš, veľké mesto je ako orloj … železničné trasy, napríklad, musí sa to všetko stále hýbať! …. To je pokrok! … Budeme si musieť zvyknúť, rozumieš?”
Nie, starena nerozumela. Alebo bolo treba zmeniť slovo “pokrok”, lebo pre ňu “pokrok” znamenal zlepšovanie. Zlepšovanie pre ľudí.
“Čo vymýšľaš, hlúposť. Nerozumela som nič. […] Radšej sa vracaj skorej domov ako počúvať takéto blbosti. Ideme zase do postele neskoro!”
Ale v posteli nevedeli zaspať, lebo rozmýšľali nad tými chudákmi, ktorí pracovali v noci. Odjakživa, celú večnosť, pre ľudí starého sveta noc bola stvorená na spanie. Predsa ako sa dá pracovať, keď je tma?
A nasledujúce dni o tom hovorili vo svojom okolí a netrvalo dlho, kým sa dopočuli, že tam nielen nebola ani noc, ani deň, ani sviatky, ani nedele, ale dokonca niektorí ľudia pracovali celý život bez toho, aby uzreli denné svetlo! Napríklad tí z metropolitných železničných trias! A toto pre kopáčov vinice, pre bačov, pre chovateľov, pre pestovatelov a pre ľudí z lesa bolo absolútne nepredstaviteľné.
Avšak toto je to, ako vo veľmi dlhej agónii padla pomalá civilizácia [..] a ako sa transformoval každodenný život burgundských vidiečanov.”
Henri Vincenot, burgundský spisovateľ
Každodenný živoť burgunských vidiečanov v čase Lamartina, 1976.
Slová dostal priamo od svojich pra-rodičov ktorí žili v 19. storoči.
Fotka: Obchvat Bratislavy, www.d4r7.com
Ďakujem za tip na knihu. ...
Celá debata | RSS tejto debaty