Článok pôvodne publikovaný v septembri 2020 v blogu Denníku N. Viď predslov k blogu.
Bezrast konečne záčina byť predmetom verejných diskusií vo Francúzsku. Ako rastie bezrast v popularite, objavuje sa nový politický rozpor medzi zástancami bezrastu a zástancami zeleného rastu. Avšak, ako sa dalo očakávať od súčasných politikov a medií, bezrast je systematicky pohŕdaný, napadnutý, prehliadnutý.
Text pôvodne publikovaný po francúzsky v 06.07.2020 v Marianne.
Autóri textu: Vincent Liegey, Christophe Ondet, Thomas Avenel, Stéphane Madelaine, členovia kolektívu „Un Projet de Décroissance“ (Projekt Bezrastu).
Preklad: Nicolas Giroux
Zatiaľčo „príšera bezrastu“ znepokojuje čoraz viac ľudí, ako napríklad prezidenta Macrona, viacerí členovia kolektívu „Projekt Bezrastu“ vysvetľujú tento koncept a jeho potenciálnu dôležitosť.
Vo televíznych novinách, na kampaňových stretnutiach strán proti „zelenej vlne“, v titulkoch týždenníkov, alebo v ústach nášho drahého prezidenta Macrona pred Občianskym Dohovorom [dohovor, ktorý vznikol ako reakcia na hnutie žltých viest, aby 150 náhodne vybraných občanov navrhlo riešenie klimatickej krízy sociálne spravodlivým spôsobom], sa jedno slovo opakuje dookola, so strachom a pohŕdaním: bezrast. Všetko, len nie tento príšerný bezrast! Všetci priznávajú, že „áno“, treba uvažovať nad environmentálnymi výzvami, „áno“, treba opraviť spôsob ako a kde spotrebujeme a produkujeme. Ale predsa však „nie“, nejdeme si dovoliť rozprávať o bezraste!
Toto „slovo-bomba“ bolo vedome stvorené kvôli svojej provokatívnej dimenzii. Útočí sémanticky na „náboženstvo“ rastu, ktoré pretvára naše viery, formuje lineárnu a kvantitatívnu víziu spoločnosti a vnucuje svoje zákony a dogmy do našich životov a nášho životného prostredia. Sila slova „bezrast“ spočíva v tom, že je veľmi ťažké ho prekrútiť a zneužiť. Iné slogany ako sú „trvalo udržateľný rozvoj“, „zelená ekonomika“, alebo „obehové hospodárstvo“ boli rýchlo odklonené systémom, ktorý ich pohltil a vyprázdnil ich význam.
Bezrast nie je matematický opak ako rast. Nemá nič spoločné s poklesom HDP, ktorý sa v ekonómii volá recesia. Všetci, čo útočia na bezrast to dobre vedia. Dobre vedia, že bezrast je niečo iné, je to oveľa viac. Pozýva k tomu, aby sme sa realite pozreli priamo do očí bez zjednávania s realitou protirečením (zelený rast, udržateľný rast, smart, humanistický, atď). A preto spôsobuje tento hrozný nepokoj.
Nový politický rozpor
Výzva je obrovská: navrhovať dekolonizáciu našej predstavivosti založenej na raste, ekonomike, technológii, vede, výkonnosti a konzume a zároveň budovať veľkú premenu v našich modeloch spoločnosti. „Menej, ale lepšie“: nechcem robiť to isté v menšom množstve, ale chceme to robiť inak a lepšie. Dnešné reakcie potvrdzujú to, že ide o nový politický rozpor, ktorý je potrebný, radikálny, a spásny.
Na jednej strane sú tí, ktorí chcú nechať tento systém ako je, spolu s jeho nerovnosťami, s tou istou (ne)rovnováhou síl a s jeho smrteľnou neudržateľnosťou. Na druhej strane sú tí, ktorí sa z tohto systému chcú oslobodiť a zároveň aj riešiť výzvy XXI storočia: výzvy v oblastiach ekológie a energetiky ale predovšetkým v oblastiach sociálnej spravodlivosti, priamu demokraciu, eko-feminizmus a jednoducho slobodu a radosť zo života.
Rásť alebo podeliť sa, to je otázka
Rast bol vždy tým užitočným a pohodlným nástrojom, aby sa otázky nerovnosti a tým pádom prerozdeľovania odložili na neskôr. Objavuje sa to tiež v reči Macrona: bez rastu nie je žiadne bohatstvo, a tým pádom žiadne prerozdeľovanie, žiadne verejné služby … Avšak otázka prerozdeľovania by mala byť kladená skôr ako otázka rastu. Hlavná výzva environmentalizmu je sociálna spravodlivosť. Ľudia budú trpieť kvôli nerovnosti predtým ako Zem skolabuje. Musíme sa teda pýtať otázku týkajúcu sa našej spoločnosti: ako uspokojiť naše základné potreby spravodlivým a udržateľným spôsobom bez toho, aby sme si ako prvé vybrali nemožný nekonečný rast? Bezrast rieši sociálnu spravodlivosť aj na globálnej úrovni, a preto je rušivý.
Myšlienky spojené s bezrastom sa v spoločnosti čoraz viac šíria, ako pripomínajú dva nedávne články (Figaro, Echos Start). Veľa občanov a občianskych združení denne koná s cielom budovať, tu a teraz, nové spoločenstvá, nové zvyky, nové ľudské vzťahy. Tieto iniciatívy a tieto návrhy sformovávajú riešenia na problémy spôsobené spoločnosťou rastu. Karantény, ktoré ľudia prežili rôznymi spôsobmi, prispievali k tomu, aby sa tieto zmeny zrýchlili a aby sa prehodnotilo to, čo je naozaj dôležité. Prehodnotili sme aj to, ako vyrábame základné produkty dbajúc na limity a hrozby spoločnosti.
Nová demokratická dohoda
Príbeh Občianskeho Dohovoru potvrdzuje potrebu nového modelu a uvedomenie si, že spoločnosť rastu nás vedie k stenám. Tento dohovor tiež potvrdil chuť obhajovať projekt spoločnosti založený na priamej a participačnej demokracii. Výsledok, napriek neideálnemu rámcu, je výnimočná občianska dynamika a 149 návrhov, ktoré by mohli byť integrované do akéhosi „bezrastového“ projektu. Samozrejme, strážne psy mediálneho a politického sveta tento projekt prevtelili v diabla, ktorý otvára cestu k novému demokratickému modelu. Je veľmi pravdepodobné že Prezident Macron so svojimi „žolíkmi“, ministrami, poslancami a dokonca aj niektorými obcami, zničili radikálnosť tohto projektu, a tým pádom aj jeho logickosť.
Viac ako nikdy predtým sa vyberá medzi týmto starým svetom a bezrastom. Ten prvý, ktorý sa scvrkáva a zúfalo sa snaží zachrániť to, čo je už mŕtve, ako ukazujú tragické príklady Air France alebo Airbus. Ten druhý otvára nádej pre spoločnosť kultúrne a ekonomicky oslobodenú od Rastu. Bezrast navrhuje nové cesty k novým modelom spoločnosti založenej na iných hodnotách ako sú otvorená relokalizácia [obnovenie lokálnej štruktúry ekonomiky], spoločenskosť, univerzálne spoločné komodity, univerzálny príjem spolu s maximálnym príjmom.
Snažia sa nám vnucovať falošné rozpory medzi liberálnymi a antiliberálnymi, medzi patriotmi a zástancami globalizácie, medzi konzervatívnymi a progresívnymi. Avšak skutočný rozpor, ktorý dáva zmysel, je ten medzi „zvoleným bezrastom“ a „utrpenou recesiou“, ten medzi pseudo-ekológiou, ktorá skresľuje realitu a radikálnym projektom, ctižiadostivým ale logickým. Aby sme dali život demokracii, nejde nám o to, aby sme mali pravdu ale skôr o to, aby sme presadili do verejnej debaty tie správne otázky. Dúfajme, že súčasná hystéria proti „príšere“ bezrastu bude príležitosť, aby sme si konečne kládli tie správne otázky, aby sme vytvorili a spolu-budovali nové udržateľné svety, ktoré si aj želáme.
Celá debata | RSS tejto debaty