Zelená obnova: záchrankyňa kapitalizmu a hrobárka ochrany prírody

16. decembra 2021 11:03, Prečítané 2 143x, Nicolas Giroux, Antikapitalizmus, Bezrast

Článok pôvodne publikovaný v apríli 2020 v blogu Denníku N. Viď predslov k blogu.

Je nám to jasné: vrátiť sa do bežného chodu ekonomiky nechceme. Niektorí politici a ochranári preto apelujú na zavedenie Európskej Zelenej dohody a na „zelenú obnovu“ po korona-kríze.

Myslím si, že je to veľká chyba, pretože Zelená dohoda je len pokračovanie politiky, ktorá začala 30 rokov dozadu a ktorá 30 rokov zlyháva.

Nazývam túto politiku „Veľkou maškarádou zeleného kapitalizmu“.

Zelený kapitalizmus sa zrodil v roku 1987 v Bruntlandskej správe. Jeho prvé meno bolo „trvalo udržateľný rozvoj“. Stal sa populárnym v roku 1992 vďaka Svetovému summitu v Riu. Na začiatku pôsobil ako rozumný plán. Bohužiaľ, rýchlo sa prišlo na to, že ekologická situácia sa nezlepšila. Začali sa ozývať neprispôsobiví ľudia, ktorí sa do maškarády nechceli pridať a kritizovali prednosť dávanú ekonomickému rastu.

Od začiatku 21. storočia sa kamufláž, ktorú vytvoril trvalo udržateľný rozvoj začala rozpadať. Ale nebolo sa prečo báť, „zelený rast“ ju prišiel zachrániť. S ním prišli ďalšie nekonečné varianty: „zelená ekonomika“, „udržateľný rast“, „pozitívna ekonomika“, „oddelenie“, „kvalitatívny rast“ atď. Beda! Nestačilo. Je predsa známe, že ochranári nikdy nie sú spokojní.

Tvorcovia zelenej propagandy vytiahli zákernú kartu: „transition“ (prechod). Slovo „transition“ má veľké výhody. Neobsahuje odstrašujúce slová ako „ekonomika“ alebo „rast“ a je spojené s populárnym hnutím „Transition Town“, ktoré sa inak sústreďuje na sebestačnosť a bezuhlíkový spôsob života. Chvíľu to fungovalo, ale ochranári pozorne počúvali reči politikov hovoriacich v mene transition a zistili, že za tým slovom sa skrýva to isté, čo predtým. Ani to nezabralo.

Na záchranu prišla potom cirkulárna ekonomika. Múdry krok! Lebo zdanlivo rétorika okolo nej bola v rozpore zeleného rastu. „Naša ekonomika funguje zatiaľ lineárne, potrebuje fungovať cyklicky“. Pre ekológov a ochranárov to bol silný argument, lebo evokuje prirodzené procesy, ktoré fungujú cyklicky. V dobe informovanosti avšak netrvalo dlho, kým ochranári rozumeli, že napriek určitému posunu vpred je tento koncept stále iba náplasťou na popraskanej maske zeleného kapitalizmu.

Zelenému kapitalizmu sa páči jeho vlastná logika. Ponuka sa musí vždy obnoviť. Vždy musí prísť niečo nové a v žiadnom prípade sa človek nemôže nudiť. Mohol by pritom totiž začať rozmýšlať a rozvíjať kritický zmysel. Kapitalizmus to nechce, a preto sa už pripravuje na časy po korone. Nemusíte rozmýšľať čo ďalej, odpoveď je už pripravená: “zelená obnova“. To je zatiaľ posledné vtelenie zeleného kapitalizmu.

Plán od roku 1992 sa v podstate nezmenil. Je to stále tá istá ilúzia, tá istá slepá viera vo vedu a technológie, tá istá detská súťaž o najväčší geopoliticky vplyv, ten istý jednosmerný pohľad na pokrok, ten istý systém s tými istými inštitúciami.

Rétorika je stále tá istá: „investície“, „inovácie“, „konkurencieschopnosť“, „zodpovedné podnikanie“, „zelená energia“, „modernizácia“, „digitalizácia“, „zelené technológie“ a, samozrejme, v každej druhej vete spomenutý jeden z týchto pojmov zeleného kapitalizmu.

Posledný príklad je práve z výzvy europoslancov, ktorú vydali na začiatku apríla na presadenie Európskej Zelenej dohody po korona-kríze:

„Zelená dohoda predstavuje novú stratégiu rastu pre EÚ, ktorá je schopná priniesť dvojité výhody stimulácie ekonomiky a vytvárania pracovných miest a zároveň nákladovo efektívnym spôsobom urýchliť ekologický prechod. […]Musíme zvýšiť investície, najmä v oblasti udržateľnej mobility [rozumejte hlavne elektro-autá], obnoviteľnej energie, obnovy budov, výskumu a inovácií, obnovy biodiverzity a obehového hospodárstva.“

V roku 1992 bol program taký istý, ibaže vtedy nezabalili slová tak pekne ako dnes:

„Štáty by mali spolupracovať pri podpore otvoreného medzinárodného hospodárskeho systému, ktorý by viedol k hospodárskemu rastu a trvalo udržateľnému rozvoju vo všetkých krajinách s cieľom lepšie riešiť problémy zhoršovania životného prostredia.“
z deklarácie z Ria o životnom prostredí a rozvoji

Z pojmu „Hospodársky rast“ sa stala „stimulácia ekonomiky“ alebo „zvýšenie investície“ a z pojmu „trvalo udržateľný rozvoj“ sa stal „ ekologický prechod“ alebo „obehové hospodárstvo“.

30 rokov rovnakej politiky a dnes by sme mali veriť, že tá „zelená obnova“ prinesie niečo nové? Ona je ale práve vtelenie toho bývalého chodu ekonomiky. Ona je len viac toho istého. A, podľa môjho názoru, je len zúfalým pokusom o záchranu rozpadajúceho sa kapitalizmu.

L’Oréal, Renault, Microsoft, LEGO, Unilever, PepsciCo Europe, Nestlé, ENEL, ENGIE sú za Zelenú dohodu. Máme si naozaj myslieť, že Zelená dohoda ide smerom k riešeniu klimatickej krízy?

Táto propaganda beží už 30 rokov a musíme priznať, že po každom novom vtelení sa stratil kúsok ochranárov a otupoval sa kritický zmysel ľudí. Aj ochranári potrebujú veriť. Ale ako povedal francúzsky filozof Alain: „Veriť je príjemné. Je to však potešenie, ktorého sa treba zbaviť. Alebo môžete povedať zbohom slobode, spravodlivosti a mieru“ (Reč o mociach, 1931).

Na druhej strane dopyt širšej verejnosti pre ekologickú transformáciu sa za ten čas mimoriadne zvýšil a tieto koncepty všadeprítomnosťou v médiach sa hneď chopili role ponuky.

Avšak existuje alternatíva. Skutočne ekologická, demokratická a sociálne spravodlivá. Ja ju nazývam bezrast, priamy potomok prvých moderných ekologických hnutí zo 70-tych rokov. Vyžaduje ale zmeny, ktoré súčasní ľudia pri moci nie sú schopní zaviesť: koniec globalizácie (“glokalizácia”), koniec ťažkých a znečisťujúcich priemyslov, návrat k low-tech technológiám, iný vzťah k pokroku, k času, k smrti, k vlastníctvu a k politike. Predstavuje emancipujúcu civilizačnú zmenu. Môžete sa o nej dočítať viac napríklad na českom portále Udržitelný Nerust.

Ak si myslite, že je to utópia, mýlite sa. Ako povedali Pablo Servigne a Raphaël Stevens (Ako sa všetko môže zrútiť, 2015):

„Dnes utópia zmenila strany: utopista je ten, ktorý verí, že všetko môže pokračovať ako predtým.“

Preto apelujem na ochranárov, aktivistov a všetkých ľudí dobrej vôle, aby jasne vyjadrili ich nesúhlas so smerom ponúknutým v Zelenej dohode. Aby ju nepodporovali bez radikálnej kritiky jej nedostatkov. Aby sa nebáli slov. Bezrastová ekonomika nie je niečo, čoho by sme sa mohli báť. Je to funkčná, celostná, spravodlivá a skutočne ekologická alternatíva. A je teraz realizovateľnejšia ako nikdy predtým.

Na záver, môžete si myslieť, že zaviesť Zelenú dohodu môže byť stále lepšie ako nič. Nemyslím si to.

Pretože udržiava ilúziu, že konečne príde zmena, zatiaľ čo v skutočnosti umožňuje, aby všetko mohlo fungovať ďalej rovnako ako predtým. Podporuje apatiu ľudí, ktorí si myslia, že niekto to už rieši za nich, zatiaľ čo ich masívna angažovanosť je teraz kľúčová. Status quo v tejto kríze je najväčšia hrozba.

Táto politika beží 30 rokov. 30 rokov zlyháva. Ak sa nepoučíme z histórie, tak sme odkázaný, aby sa opakovala dookola.