Článok pôvodne publikovaný v novembri 2019 v blogu Denníku N. Viď predslov k blogu.
17.11.2019 bolo 30. výročie Nežnej Revolúcie. O nej sa hovorilo vo všetkých médiách. Všetci sa zhodli na tom, že v rolu 1989 sme sa oslobodili od totalizmu. Hovorí sa o „ceste k slobode“ (denník SME) alebo „novembrové dni, ktoré priniesli slobodu a demokraciu“ (Pravda).
O 30 rokov neskôr to, však, ja vidím celkom inak. Bývam takmer sedem rokov na Slovensku, už som videl dosť. Som znechutený a nahnevaný.
V roku 1974, Pier Paolo Pasolini (1922 – 1975), významný intelektuál a spisovateľ, tragicky vysvetľuje v talianskej televízii, že v skutočnosti fašizmus neskončil v roku 1945. Podľa neho sa dnes fašizmus skrýva pod menom „demokracia“ vo forme „konzumnej civilizácie“.
V roku 2019 je to stále pravda. Totalizmus je čoraz viac rozšírený, či na Západe alebo v bývalých socialistických krajinách, ktoré slepo okopírovali Západný model. Zákerne ničí ľudské spoločnosti a expanduje svoju kontrolu nad nami.
„Totalizmus pokračuje“
Čo chcel tým Pasolini povedať?
Naopak ako historický fašizmus, ktorý napriek snahám nevedel štandardizovať a ovplyvniť kultúru ľudí, dnes neoliberálne „demokracie“ dokážu perfektne pretvárať mysle, vzťahy, domy, a kultúru ľudí do takej miery, že historické fašistické režimy by o tom ani nemohli snívať. Ako sa kedysi propaganda robila násilne, cenzúrou a pod tlakom, dnes sa masy dobrovoľne pridávajú ku konzumnej propagande a prispievajú k akulturácii, globalizácii a štandardizácii životov. Inak povedané, totalitné režimy zlyhali tam, kde demokratické režimy „uspeli“ v usporiadavaní a kontrole ľudí v prospech vlastného režimu.
Dnes v mene posvätného pokroku sa ničí a štandardizuje slovenská kultúra na plné obrátky, zatiaľ čo masy tlieskajú alebo zostávajú ľahostajné. Myslím, že do veľkej miery je kultúra už zničená (viď film „Cooltúra„), alebo ako vo Francúzsku, absorbovaná v logike trhu, konzumu, pokroku, a súťaživosti.
Táto logika riadi teraz spôsob ako žijeme vo všetkých aspektoch života. Kultúra na Slovensku sa už do veľkej miery nežije, kultúra sa kupuje. Každá vec, každá myšlienka je posudzovaná podľa toho ako zisková na trhu potenciálne je. Nestačilo premeniť prírodu na supermarket, teraz sú ľudia sami produktmi. V škole manažmentu nám stále opakovali: „musíte sa vedieť predať zamestnávateľovi“. Táto logika je tak všadeprítomná, že až kolonizovala našu myseľ. Máme ju hlboko zakorenenú a pretvárala spôsob ako rozmýšľame.
Tým pádom ľudia proti tejto logike nevedia bojovať, lebo ju nevedia ani koncepčne odporovať. Ich život je na nej tak závislý, že si nevedia predstaviť iný spôsob života.
Zároveň sú hlboko presvedčení, že čím viac budú závislí na systéme, tým slobodnejší budú. Sú presvedčení, že keď si kupia auto, smartfón, hodinky, GPS, módne oblečenie, smart gadžety, moderný dom, tak budú viac slobodní, zatiaľ čo v skutočnosti sú len ešte viac závislí na týchto produktoch, na gigantickej infraštruktúre, ktorá udržiava tie produkty a na ich výrobcoch.
Žijeme čoraz viac podľa Orwellovej knihy „1984“: Sloboda je otroctvo, vojna je mier, totalizmus je demokracia. S touto inverziou významu slov máme teraz skoro dokonalý totalitný systém, v ktorom ľudia sú poručníkmi vlastného väzenia. Veľké moderné prepchaté mesta bez duše s veľkými sklenenými mrakodrapmi a s tisíce reklamami, ako záčina vyzerať Bratislava, sú naše nové moderné koncentračné tábory, v ktorých nákupné centra sú našimi novými kostolmi.
Slovensko nie je ohrozené migrantmi, ale konzumom
Napriek tomu ľudia stále cítia, že sa veci menia v zlom, že sa ničí slovenská kultúra a identita. Beda! Televízie už ukázali vinníka: migranti. Vinník je vonkajší. Ako by mohol byť vnútorný, veď my sme slušní ľudia, nie? Totalitné režimy si boli dobre vedomé dôležitosti vonkajšej hrozby na udržiavanie kontroly nad ľudmi. Židia, homosexuáli, Rómovia, komunisti, anarchisti atď. bez ohľadu na epochu a režim, vždy strach spôsobený vonkajším nepriateľom je zneužitý. Dnes to sú migranti, ktorí vraj ohrozujú „iba“ našu civilizáciu. Museli by sme sa cítiť hrozne oslabene a neisto na to, aby par tisíc chudobných ľudí predstavovalo hrozbu pre našu civilizáciu.
A tak umelo sa cez masové média šíri strach a intolerancia, aby fašistická strana rástla (teraz myslím ĽSNS). Tento nepriateľ je veľmi vhodný. Je to výborný a už odskúšaný spôsob (napr. Francúzsko, voľby 2002, 2017) ako zmeniť priority v kolektívnej mysli a získať hlasy širšej masy. Veď kto chce zažiť nového Hitlera? Zároveň sa skutočné problémy nenápadne posunú mimo dozoru občanov. Táto stratégia je pasca. A niektorí antifa do nej padajú hneď ako prví a častokrát aj veľmi emotívne. Čo je ale lepšie pre totalitný režim ako ľudia, ktorí sa medzi sebou hádajú, zatiaľ čo biznis pokojne ďalej pokračuje? Ale v tejto prastarej stratégii „rozdeliť a poraziť“ vyhrávajú stále tí istí : mocenské skupiny, tá nedoknuteľná politická, ekonomická a finančná oligarchia.
Máme stále slobodu reči? Áno, ale je to znamená vo veľkom podceňovať moc masových médií, vrátane „sociálnych“ sietí, na ktoré má oligarchia veľký vplyv. Ak niekedy začnem byť problematický pre oligarchiu, tak majú veľa spôsobov ako ma umlčať. Jeden veľmi efektívny spôsob dnes je zavaliť opozičnú stranu miliónom iných informácií. Smartfóny sú na to mimochodom výborná pomôcka. Zároveň sa umelo dáva priestor vybraným nepriateľom (ĽSNS napríklad), aby pokračovala ilúzia demokracie. Konšpirácia? Nie. Len prirodzené pokračovanie histórie ekonomických a politických záujmov ľudí pri moci.
Táto stratégia im nemusí vždy úplne fungovať. Niekedy sa reťaz pretrhne a majitelia strácajú kontrolu nad psami, ktoré potom zhoršujú ešte situáciu. Včera tými „psami“ bol Trump alebo Brexit. Zajtra to môže byť Le Pen a Kotleba. Ako by povedal Jan Hnizdil, rehabilitačný lekár a autor knihy „Ako sa nestať pacientom„, riadi nás „banda psychopatov“, ktorí sa hrajú s ohňom. Preto je stále dôležité udržiavať antifašistickú kultúru. No medzi morom a cholerou si ja nechcem vyberať. Dobré je bojovať proti psom, lepšie je bojovať proti majiteľom, ktorí ich chovajú. A to platí aj pre islamských teroristov, ktorí sú do veľkej miery len výsledok vojen a ekonomických záujmov „demokratického sveta“ vedených Spojenými štátmi na Blízkom Východe. Naše snahy by sa mali venovať totalitným mociam, ktoré nás teraz utláčajú, namiesto hrozbe, ako ĽSNS, ktorú tieto moci pred našimi očami predostierajú v médiách za účelom, aby sme sa pozreli inam.
Konzumný totalizmus
Zhrňme si to. V akom tipu totalizmu žijeme? Dá sa povedať že totalizmus má aspoň 5 vlastnosti:
- Jedna strana, ktorá riadi celý štát a koncentruje všetku moc
Dnes sa táto strana volá Strana Rastu. Všetky súčasné strany, či pravicové alebo ľavicové, liberálne alebo konzervatívne, krásnou zhodou súhlasia: ekonomika musí rasť a prinesie nám šťastie. Voľte Progresívne Slovensko alebo ĽSNS, to je jedno, túto časť programu, ktorá najviac rozhoduje o tvare nášho života, majú rovnakú.
- Štátna ideológia, ktorá sľubuje vyplnenie ľudského potenciálu
Táto ideológia je ideológia Rozvoju a Pokroku. Väčšina ľudí to už nespochybňuje: prirodzený vývoj ľudskej spoločnosti ide smerom k technologickému pokroku, k rozvoju priemyslu a k efektivite. Čas je lineárny: človek sa počas celej evolúcie stále iba zlepšoval a pokrok sa nemôže zastaviť, lebo je to prirodzený jav človeka. Minulosť je vždy horšia ako pritomnosť a buducnosť nám prinesie lepšie veci. Spojené Národy prostredníctvom Cieľov Udržateľného Rozvoja sa už roky usilujú presadiť túto ideológiu vo všetkých krajinách sveta.
„Bez technológie a inovácie industrializácia nebude a bez industrializácie rozvoj nebude.“
Amen.
Podľa tejto ideológie treba prekročiť všetky možné hranice. Smrť je popieraná, staroba je choroba. Táto ideológia nenávidí biologické hranice, človek sam sebe nestačí taký aký je (transhumanizmus, eugenika). Teraz ani Zem nestačí, treba isť na Mars. A všetko musí isť rýchlejšie (Internet, doprava, efektivita práce). Na čo? kam? Nevieme.
- Policajný orgán, ktorá terorizuje
Dobre. Zatiaľ štátny terorizmus nefunguje na permanentnej báze. Ale akonáhle ľudia začínajú narúšať pokojný chod neoliberalizmu (a konzumu), tento terorizmus sa spustí proti občanom. Ľudia v Chile teraz, Žlté Vesty vo Francúzsku minulý rok, obete dlhovej krízy v Grécku a „Indignados“ v Španielsku v roku 2011 (okrem mnohých iných!) môžu potvrdiť: potlačenie je extrémne násilné a autoritatívne. Tisíce ľudí, ktorí stratili oko alebo ruku vám môžu rozprávať viac o policajnom násilí a prenasledovaní. Tí, ktorí zomreli, sú ticho. Ale tí živí nezabudnú čo sa stalo a čo sa deje v takzvanej „demokratickej“ spoločnosti.
- Monopol v masových médiách
Ale o tých mŕtvych, zranených, prenasledovaných, umlčaných nebudete počuť veľa. Jedna vetička sem tam medzi reklamami. Väčšina správ, ktoré počujete je reč vhodne vybraného „intelektuála“, „odborníka“ alebo „filozofa“, ktorý veľmi seriózne tvrdí, že ide o extrémistov, násilných ľudí, antisemitov, zatiaľ čo veľmi vhodne vybrané fotky a videá ilustrujú túto reč (napríklad žlté vesty a antisemitizmus).
Niet divu keď vieme, že väčšinu médií vlastnia developeri, banky alebo veľkí podnikatelia.
Tieto média vám budú hovoriť veľmi veľa o násilí tých, ktorí rebelujú. Ale o štrukturálnom násilí ustanovenom v štátnych inštitúciách a ekonomickom systéme nebudete moc počuť. To, že práve toto násilie tvorí sociálne nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré vedú k rebélii občanov nie je zaujímavé. Nedá sa robiť z toho buzz a ťažko sa to dá zhrnúť jednou vetou na Twitter alebo do facebookového príspevku. Bolo by treba písať dlhšie články, ale novinári nemajú čas. Ľudia nemajú čas. Nemajú čas myslieť, potrebujú rýchle jednoduché hotové myšlienky. Ako balené jedlo do mikrovlnky. Zhltnú ho a idú ďalej, lebo práca nepočká, treba rýchlo odpísať na emaily a rozmýšľať nad tým, aké darčeky darovať na Vianoce: nový smartfón alebo elektrickú kolobežku?
- Centrálne riadenie ekonomiky
Dnes ekonomika môže byť len jedna: neoliberálna. Globalizácia sa nediskutuje. O raste sa nedebatuje. Je to tak a nie inak. Štát neriadi nič. Alebo nie. Riadi ten systém tak, aby nemusel nič riadiť. Skoro všetci sa zhodnú na tom, že ekonómia má byť čo najviac liberalizovaná. Ale zároveň neváhajú dotovať priemysel aby ekonomika stále rástla. A keď prichádza kríza ako v roku 2008, tak upravujú len to, čo treba, aby ich systém pokračoval ďalej. Počas Gréckej krízy veľmi škaredo tento systém ukázal svoju totalitnú tvár. Trojka (EU, IMF, ECB) odmietla demokratickú voľbu Grékov a nutila im vybrať medzi dvoma možnosťami: ekonomické sporenie a pokračovanie neoliberalizmu alebo hroznú biedu.
Nemusíme zabudnuť na to, že väčšina politikov, developerov, priemyselníkov, veľkých podnikateľov atď. pochádza z teh istej sociálnej vrstvy a vyrastli v tom istom sociálnom prostredí (Monique a Michel Pinçon-Charlot, Násilie bohatých). Poznajú sa. Niektorí z nich chodili spolu do školy. Tým padom majú prirodzene záujem udržať ekonomické záujmy vlastnej triedy.
Nemám ilúziu. Moja reč, tento článok sa ďaleko nedostane. Väčšina ľudí sa rozhodla zavrieť oči pred utrpením, nespravodlivosťou a nerovnosťou. Väčšina ľudí sa s tým zmierila. Väčšina sa stotožnuje s globalizovanou kultúrou. Väčšina zbožne verí v pokrok a v rozvoj. Väčšina ľudí smeruje k tomu, aby ich život vyzeral ako reklama. Väčšina sníva o živote bohatých. Ja nie.
Pre mňa to je nočná mora. Pre Piera Paola Pasoliniho tiež.
To je jeho tvár keď práve hovoril „keď sa zobudíme z tejto nočnej mory a pozrieme sa okolo, uvedomíme si, že už sa nedá nič robiť“. Zomrel o rok neskôr v roku 1975 zavraždený v nejasných podmienkach. Celý jeho text si môžete čítať tu preložený do angličtine.
Takže za slobodu musíme ešte bojovať. História neskončila. Proti konzumnému totalizmu treba ešte robiť veľmi veľa. Nemám odpoveď na všetky výzvy. Je nás odpojených ešte len malo. Kľúčový prvý krok je ale dekolonizovať našu myseľ z tejto totalitnej ideológie. Vzdelávať sa. Rozprávať sa osobne s ľuďmi.
V roku 1989 sme sa oslobodili, áno, ale zabudli sme na to, čo povedal Alain, francúzsky filozof, viac ako 100 rokov dozadu, 24. apríla 1911:
„Barbarstvo nás sleduje ako náš vlastný tieň. Akonáhle spoločnosť funguje bez myslenia, produkuje to najväčšie zlo. Stroje nepomôžu: budeme nespravodliví [voči sebe] rovnako s lietadlom ako s baranidlom alebo s katapultom. Všetko by sa kazilo bez soli radikálnosti, bez jednotlivca, ktorý odmieta bľačať podľa tónu a ladenia. Jednotlivec, ktorý myslí proti spoločnosti, ktorá spí, to je ten večný príbeh; a Jar má stále tú istú Zimu, ktorú treba premôcť.“
Obrazy vybrané z výborného animovaného videa „In Shadow“, ktoré odporúčam.
Mňa sa NIKTO nepýtal, že či tu chceme PREVRAT... ...
Celá debata | RSS tejto debaty