Globálny dlh a utópia zeleného rastu

13. decembra 2021 10:58, Prečítané 1 925x, Nicolas Giroux, Bezrast

Článok pôvodne publikovaný v novembri 2019 v blogu Denníku N.
Viď predslov k blogu.

Tento článok je pokračovanie prvého článku “Odpoveď na Ivana Mikloša: Ekonomický rast je problém, nie riešenie” ako reakcia na článok Ivana Mikloša v blogu SME.

V prvom článku som kritizoval prvé dve tvrdenia Ivana Mikloša, podľa ktorých rast pomáha proti chudobe a “vytvára zdroje a prostredie pre technologické inovácie“, ktoré pomôžu k riešeniu sociálnej a ekologickej krízy.

Teraz by som chcel ukázať prečo podporiť ekonomický rast na základe toho, že musíme preplatiť globálny dlh, “ktorý presahuje 300 percent svetového HDP” je nezmysel.

Banky požičiavajú peniaze vďaka vkladom jednotlivcov a firiem. Keď mám nejaký projekt, banka mi požičia peniaze. Ak môj projekt bude úspešný, teda ziskový, tak vrátim banke peniaze + úrok. Fajn.

Čo keď môj projekt nie je ziskový? Prídem o svoj majetok. Banka tiež stratila peniaze (teda peniaze iných sporiteľov). V tom prípade banka čerpá z jej cca 10% vlastných fondov, ktoré musí podľa zákona odkladať v prípade nesplatenia.

Keď štát nie je ziskový, môže si požičať ďalej. A ďalej. A ďalej. Každý rok dúfa, že sa vráti rast, každý rok sa snaží nájsť najlepší spôsob ako rozvíjať vlastnú ekonomiku. Ľavica a pravica majú v tomto presne rovnaký cieľ. Tento systém núti všetky krajiny neúprosne súťažiť. Globálne súťaženie alebo ekonomická vojna (podľa toho, z akého podhľadu sa človek na to pozerá). Lenže “koláč” ekonomiky sa nedá zväčšiť donekonečna a v každej súťaži (alebo vojne) musia byť aj prehrávajúci.

Takže chcieť preplatiť 300 percent svetového HDP “zeleným” ekonomickým rastom znamená predpokladať, že obrovské množstvo ekonomických hráčov na celom svete bude odrazu súčasne veľmi ziskových počas veľmi dlhej doby a to všetko bez toho, aby to malo dosah na sociálne a životné prostredie.
Kto tomu úprimne verí?

Začarovaný kruh

V reálnom živote to vyzerá celkom inak. Ekonomika musí rásť, aby sa splatili dlhy (a úroky), ale často dlhy sú potrebné na to, aby rástla ekonomika. Pekný nekonečný začarovaný kruh. V každodennom živote sa to môže preložiť takto:

Potrebujete auto, aby ste išli pracovať. Musíte pracovať, aby ste preplatili leasing na auto.

Jazdíte do práce po diaľnici, kvôli ktorej sa štát zadlžil. Štát potrebuje ekonomický rast, aby ju vedel preplatiť.

Chcete si kúpiť dom. Zadĺžite sa. Ste teraz nútení pracovať (podporiť ekonomický rast) 30 rokov, aby ste vedeli splatiť dlh. No vaša práca má určité dopady na životné prostredie (a na vaše zdravie).

V skutočnosti môžeme pozorovať, že čím viac je práca sociálne a ekologicky škodlivá, tým viac je zisková. Práce prospešné pre spoločnosť sú najmenej ziskové: učiteľka, farmárka, sociálna alebo zdravotná pracovníčka. Naopak developer, burzový maklér, businessman, priemyselník sa majú zvyčajne finančne viac ako dobre. (Rozdiel používania rodu len reflektuje skutočnosť toho, aký rod väčšinou v daných oblastiach pracuje.)

Bohužiaľ kruh nekončí s preplatením dlhu. Dopady na životné prostredie a na zdravie treba napraviť. Často to stojí čas a peniaze. A rázom do ďalšieho kola: musíte robiť prácu, ktorá ničí vaše zdravie, aby ste mali dosť peňazí na lekárov a lieky.

S rastom rastú aj dane. Z daní sa dajú napraviť niektoré ekologické problémy. Z daní sa tiež, okrem iného, platí školstvo a zdravotníctvo. Čo je dobré, lenže rast sa nedá udržať. Takže sme sa dostali do situácie, kedy rast pravou rukou dáva, zatiaľ čo ľavou berie. A zdá sa, že čím ďalej tým viac tá ľavá berie a tým menej tá pravá dáva.

Tento začarovaný kruh môže skončiť len jedným spôsobom: krízou. Finančnou, ale aj ekonomickou, sociálnou a ekologickou.

Východisko

Tak čo ďalej? Žiadne ďalej nemôže byť. Naša cesta je slepá ulička. Pred nami je stena. Tá stena sú limity biosféry, zákony fyziky. Žiadna technológia ju nikdy neprekročí.
Čo robí rozumný človek keď chce ísť ďalej no nachádza sa v slepej uličke? Zvyšuje rýchlosť a pokračuje rovno do steny? Iba hlupák by to urobil. Smutná správa je, že skoro 100% krajín sveta si myslí, že takto nejako to pôjde.

V tejto situácii rozumný človek najskôr spomaľuje a analyzuje situáciu. Keď vidí, že sa nedá ísť ďalej (napríklad trvalo udržateľným rozvojom), tak sa jednoducho vracia späť do poslednej križovatky a vyberie si inú cestu. Len zdravý rozum. Toto je metafora. V skutočnosti je to samozrejme zložitejšie.

Cesta zdravého rozumu je práve cesta bezrastu.

Aby tento článok nebol zase príliš dlhý, predstavím, čo bezrast skutočne znamená v inom článku. Budúcnosť nemusí vyzerať tak zúfalo. Bezrast je predsa filozofia “radosti zo života” 🙂

Zakončím to múdrymi slovami Pápeža Františeka:

“Nikto sa nechce vrátiť do jaskýň, ale je nevyhnutné spomaliť tempo, aby sme sa pozreli na skutočnosť iným spôsobom, zachytili pozitívny a udržateľný pokrok a zároveň znova objavili hodnoty a veľké ciele zničené megalomanskou bezuzdnosťou.”