Odpoveď na Ivana Mikloša: Ekonomický rast je problém, nie riešenie.

12. decembra 2021 23:54, Prečítané 2 030x, Nicolas Giroux, Bezrast

Článok pôvodne publikovaný v októbri 2019 v blogu Denníku N. 
Viď predslov k blogu.

Keď som čítal článok „Ekonomický rast je riešením a nie hrozbou pre budúcnosť“ od Ivana Mikloša v blogu SME, mal som pocit že sme sa vrátili 30 rokov dozadu, keď viera v možnosť zeleného a spravodlivého rastu bola ešte silná a populárna (Brundtlandská správa 1987, Rio summit, 1992).

Ivan Mikloš je očividne stále silno veriaci, ale takou vierou ktorá zaslepuje pred empirickými faktami a vedeckými poznatkami. Túto vieru v zelenom raste majú aj všetky politické strany na Slovensku, preto si myslím že je dôležité odhaliť ten mýtus.

V tom článku idem odhaliť tvrdenia, ktoré Ivan Mikloš používa ako základ jeho článku a kvôli čomu podľa neho „bez rastu to určite nepôjde“.

Ešte predtým píše že postoj odporcov rastu, ktorí poukazujú na „obmedzenosti prírodných zdrojov“, je „radikálny“. Ak berie slovo radikál etymologicky (radikalis = koreň po latinsky) tak súhlasíme. Pretože odporcovia rastu hľadajú koreň problémov. Ak ho píše v zmysle „extrémny“ tak sa spýtam: čo je na tom extrémne akceptovať skutočnosť že biosféra má pevné fyzické limity?

Prvé tvrdenie: „Rast vedie k znižovaniu chudoby a k zvyšovaniu životnej úrovne a kvality života“. Spomína čísla Spojených Národov, podľa ktorých sa chudoba znížila od polovice obyvateľov v roku 1980 do len 10% v roku 2015.
Toto je pravda len zo Západného hľadiska a ak sa nepozeráme na skutočnosť, ktorá sa skrýva za tými číslami.

Fabrika chudoby a vznik mýtusu „rozvoja“

Po prvé, čo je chudoba? Pre Spojených Národov je chudobný ten, ktorý býva s menej ako US$1.90 za deň. Ale pre väčšinu ľudí ktorí ešte žijú v samozásobiteľskej ekonómie (subsistence economy) peniaze nie sú relevantné. Netrpia z nemožnosti sa liečiť, vzdelávať alebo živiť. Oni si jednoducho vybrali iný model civilizácie ako náš. Samozásobiteľská ekonómia je napríklad ekonómia našich predkov na vidieku v Európe pred industrializáciou. Považujeme tradičný život našich predkov za chudobný? V Togu kde som pracoval 3 mesiace, chudoba bola v meste. Na vidieku síce žili skromne, ale žili dobre.

Chudoba spolu s konceptom „nerozvinuté krajiny“ boli umelo vytvorené. Tento koncept má dátum narodenia a otca.

V 20 januára 1949, Harry Truman, nový Prezident Spojených Štátov Ameriky počas svojho inauguračného prejavu, predstavuje nový pojem “nevyvinuté krajiny” („underdevelopment“) ohľadom krajín ktoré neboli industrializované. Program bol jasný: “Musíme sprístupniť výhody nášho vedeckého napredovania a priemyselného pokroku na zlepšovanie a rasť zaostalých krajín”. Nový svetový poriadok sa odvtedy usadil v kolektívnej mysle: svet bol teraz iba jednorozmerné a odrazu bol rebrík s rôznymi stupňami: vyvinuté, rozvojové, a nevyvinuté. Civilizácia mohla byť len jedna: priemyselná civilizácia v modelu Západných krajín. Tradičné, agrárne, pomalé civilizácie boli teraz považované za biedne, chudobné, primitívne.

Preto tieto čísla o chudobe hovoria viac o našom etnocentrizmu ako o ich chudobe. Pozeráme sa na skutočnosť cez deformujúci hranol nášho modelu rozvoja. Podľa neho, rozvoj ide len jedným smerom: industrializácia a technologický pokrok. Ale ako povedal francúzskeho antropológa Marcel Mauss (1872 – 1950): “Neexistuje necivilizovaná ľud. Existuje iba ľudy rozličných civilizácií.”.

Zároveň sa rozvoj stal dokonalým zdôvodnením aby sa otvorili nové trhy pre Západné firmy a zväčšil geopolitický vplyv.

Toto však neznamená že chudoba neexistuje. Existuje ale práve ako výsledok industrializácie. Cez fenomén vidiecky exodus vidiečania a farmári sa stanú pracovníkmi v továrňach alebo v tretom sektore (servisy). Tým strácajú autonómiu. Oni sú inak teraz väčšina z nás. A sme odrazu závislí na globálne trhy, na zákon ponuky a dopytu, na nutnosť rýchlosti a efektivity. Ak sa nevieme prispôsobiť alebo ak príde kríza, máme smolu a prídeme o prácu, ktorá sa stal náš jediný spôsob ako prežiť. Toto nie je výsledok prirodzeného rozvoja ľudstva, ale výsledok politických rozhodnutí, ktoré sústavne útočili na autonómny (no skromný a tým pádom neziskový) spôsob života (Ivan Illich, historik, Energia a Rovnosť, alebo Stephen Gudeman, antropológ, Úmrtie vidieckej ekonómie).

Zároveň, podmienky práce sú pre väčšinu ľudí na svete nezdravé, nedôstojné až neľudské. Ale podľa štatistík nežijeme v chudobe. Znamená to že sa máme dobre? Jan Hnízdil, rehabilitačný lekár, veľmi dobre popisuje vo svojej knihe „Ako sa nestať pacientom“ ako to, čo spoločnosť považuje za dobre platenú výbornú prácu môže pomaly ale isto ničiť naše zdravie, rovnako psychicky ako fyzicky. Bez ohľadu na prácu, robiť to isté 40 hodín za týždeň nie je zdravé. Je to často aj antisociálne lebo nedá čas na rodinu, na prírodu, na komunitu, na sociálne projekty, na varenie, na upratanie, alebo jednoducho na oddych. Týždeň, rovnako ako prirodzené zdroje, nie je roztiahnuteľný.

No niekedy rast naozaj pomáha proti chudobe a k šťastnejšiemu životu. Ale ten rast býva práve na úkor životného prostredia. A to nie je udržateľné.

Priemysel a servisy zodpovedajú na cca 75% globálneho zamestnania (ILO). Čo sa týka priemyslu, jeho základ je ťažba minerálií, fosílnych palív, a všeobecne prirodzených zdrojov. Keďže tie zdroje sú na ľudskom rozmere obmedzené, nadmerný rast v tom sektore je logicky neudržateľný. A nezabudnime na proces výroby, ktorý tiež znečisťuje a spôsobuje environmentálne degradácie. Napríklad pri spracovaní jednej tony vzácnej zeminy, ktorú potrebujeme pre naše smartfony (okrem iného), sa vytvorí 2000 ton toxického odpadu.

Čo sa týka sektoru servisov, ten môže existovať len na základe materiálnej ekonómie, nie namiesto nej. Servisy majú uhlíkovú stopu, ktorá sa pridá k výrobe tovarov, nie nahradzuje ju. (European Environmental Bureau, študia „Debunk Decoupling“, 2019)

Čo sa týka poľnohospodárstva, dôsledky industrializácie tohto sektoru na životné prostredie sú vážne a teraz veľmi dobre dokumentované: alarmujúci pokles biodiverzity, degradácie pôd, emisie CO2, znečistenie ovzduší alebo vodných zdrojov, či zníženie kvality jedla.

Slepá viera v technologický pokrok

Ďalej Ivan Mikloš píše že „rast vytvára zdroje a prostredie na technologické inovácie“, ktoré pomôžu k riešeniu sociálnej a ekologickej krízy (druhé jeho tvrdenie). Opak je pravdou.

Empiricky, každé technologické inovácie modernej histórie ktoré mali za cieľ riešiť ekologický alebo sociálny problém len koniec-koncov zhoršovali pôvodný stav.

Napríklad, súkromné elektrické autá, smartfony, alebo solárne panely zvyšujú tlak na zdroje ako lítium, meď, kobalt alebo vzácne zeminy, ktorých ťažba je ekologická a sociálna katastrofa.

Zlepšiť energetickú efektívnosť technologických produktov nešetri energiou. Z dlhodobého hľadiska má to práve opačný efekt: zvyšuje celkovú spotrebu energie (Jevonsový paradox) lebo umožňuje aby viac ľudí malo prístup k tej technológie (takzvaný rebound effect).

Treba tiež pripomenúť že bez ohľadu na inováciu, stále 78% všetkej elektrickej energie, ktorú na svete produkujeme, pochádza zo spaľovania fosílnych palív.

Všeobecne, „hypotéza, že oddelenie [rastu z emisií CO2] umožňuje ekonomicky rast aby pokračoval bez toho aby sa zvýšil tlak na životné prostredie sa ukazuje ako veľmi oslabená, ak nie jednoznačne nereálna.“ hovoria 7 vedcov na základe ich študia (European Environmental Bureau, „Debunk Decoupling“, 2019).

V skutočnosti oddelenie sa nikdy nestal na globálnej úrovni. Od roku 1870, rast HDP je vždy korelovaný na skoro 100% s rastom emisie CO2 (Tim Garett, 2018).

Preto obnoviteľné zdroje energie budú mať zmysel len vtedy keď zároveň budeme výrazne znížiť našu produkciu a spotrebu energie.

Múdry človek raz povedal že ak náš jediný nástroj je kladivo, všetky riešenia budú vyzerať ako búchanie do klinca. Ivan Mikloš má v hlave to kladivo. Všetky problémy sa podľa neho riešia rastom a technologickým pokrokom, lebo interpretuje všetky problémy ako nedostatok rastu a technologického pokroku.

Mohol by som ešte dlho písať o tejto téme. Ale ten článok je už dosť dlhý. V ďalšom článku budem pišať prečo podporiť ekonomicky rast na základe toho že musíme preplatiť dlh (tretie tvrdenie Ivana Mikloša) je nezmysel. A hlavne idem predstaviť čo navrhujem ako riešenie lebo samozrejme nejde o to, aby sme sa vrátili do jaskýň. Navráť treba skôr rozumieť pozitívne ako voda, ktorá sa vracia do dna po povodni. Mimo kapitalizmu alebo komunizmu, existujú cesty sociálne spravodlivé a ekologicky efektívne pokiaľ si sa dovolíme chvíľu zastaviť a zamýšľať.