Prečo Francúzi štrajkujú?

15. marca 2023 10:43, Prečítané 2 266x, Nicolas Giroux, Antikapitalizmus

Článok pôvodne publikovaný na portále ZLOM.

7.03.2023 milióny Francúzov znovu vyšli do ulíc po celej krajine proti dôchodkovej reforme, ktorá má, okrem iného, zvýšiť vek odchodu do dôchodku z 62 na 64 rokov. Odbory vo veľkom znovu štrajkujú: školstvo, doprava, energia… Už dva mesiace skoro všetky prvky francúzskej spoločnosti vrátane žltých viest a mládeže protestujú proti tejto reforme. Verejná mienka sa napriek komunikačným snahám vlády nemení: drvivá väčšina Francúzov je proti tejto reforme.

Na Slovensku ľudia často zosmiešňujú túto tendenciu Francúzov štrajkovať. Často od rôznych ľudí počujem vetičky ako „Veď u vás je štrajk národný šport“, ale asi málokedy sa zamýšľajú nad tým, prečo Francúzi štrajkujú. Nehnevám sa za to. V krajine kde 100% mienkotvorných médií tlačí liberálnu alebo konzervatívnu propagandu je pochopiteľné, že ľudia, ktorí nemajú čas sa inak vzdelávať, si postupne privlastnia argumenty opakované dookola na skoro všetkých platformách. Avšak takýmito vetičkami odcudzujú práve to, čo by bolo v ich záujme robiť, pokiaľ, samozrejme, nepatria k buržoáznej triede – vlastníkom výrobných prostriedkov a kapitalistom.

Zdá sa, že zabudli na to, prečo dnes pracujú „len“ 40 hodín za týždeň, prečo ich deti môžu isť do školy a nie makať ako lacná pracovná sila, prečo môžu vykonať svoju prácu v relatívnom bezpečí, prečo majú 4 až 5 týždňov dovolenky za rok, a keď náhodou zamestnávateľ neplní svoje povinnosti, prečo majú právo požiadať ho odstrániť nedostatky.

*„Najväčši nepriatel sociálnej mobilázie je rezignácia“*

Ironicky, väčšina tých sociálnych pokrokov v rámci kapitalizmu pochádza práve z Francúzska. Tie nepadali z neba. Boli výsledkom tvrdého sociálneho boja, protestov a štrajkov. Samotné právo na štrajk je výsledok boja pracujúcej triedy. Keď si Slováci užívajú zaslúžený deň či týždeň pokoja, alebo keď večer majú čas ísť na pivo alebo vyzdvihnúť deti zo školy, nemajú na mysli krv a pot štrajkujúcich zo Západu, vďaka ktorým môžu mať taký život aký majú. Veľa by sa veru dalo stále zlepšiť, ale mohlo by to byť omnoho horšie, ak by pracujúca trieda od začiatku priemyselnej revolúcie tvrdo neoponovala záujmom vládnucej triedy.

Táto zdanlivá nevďačnosť sa dá pochopiť. Na Západe sa kapitalizmus rozvíjal organicky, zatiaľ čo do bývalých socialistických krajín prišiel ako hotový balík. Tento balík obsahoval súčasný zastupiteľský politicky systém, čo bol určitý pokrok oproti predošlým totalitným režimom, no obsahoval aj kapitalizmus v jeho už „rozvinutom“ stave podľa západných (prevažne európskych) štandardov. Takže pre veľa ľudí naozaj padol z neba a dodnes, napriek niektorým úspechom, nie je slovenská pracujúca trieda organizovaná, aby vedela efektívne brániť svoje záujmy. Buržoázna kultúra sa totiž presadila do všetkých sfér spoločnosti prostredníctvom konzumu a liberálnej propagandy. Každý sa chce obohatiť tak, aby už nemusel žiť zo svojej práce a mohol sa živiť zo svojho kapitálu. Ekonomický rast priniesol pre dcéry, synov, a vnúčatá slovenských roľníkov, remeselníkov a pracovníkov príležitosť byť malými kapitalistami: vlastniť viac nehnuteľností a dať ich na prenájom, investovať do rôznych indexových fondov a akcií, a pre najodvážnejších (s vysokým počiatočným kapitálom) založiť firmy, ktoré sa musia riadiť podľa kapitalistických pravidiel a ktoré často naďalej podporujú konzum a ničenie prírody.

Výsledkom toho je, že v ústach obyčajných ľudí na Slovensku počuť tento falošný klasicky argument liberálov: ľudia sa dlhšie dožijú, klesá demografická krivka, takže treba nutne pracovať dlhšie, aby bol systém v rovnováhe. Podľa doplnkovej dôchodkovej spoločnosti Stabilita.sk „Demografická krivka posúva hranice odchodu do dôchodku„. Tento argument je prezentovaný ako prirodzený fakt, ako keby nebola žiadna alternatíva. „There is no alternative“ je obľúbený slogan liberálov od čias pravicovej revolúcie (konzervatívno-liberálnej) v 80. rokoch.

Avšak alternatívy sú. Lenže pomenovať ich by odhalilo realitu, ktorá od vzniku kapitalizmu nikdy nezmizla, a ktorá so sebou prináša nebezpečenstvo, že ľudia začnú podľa tejto reality konať. Tá realita je, že záujmy kapitálu a práce sú protichodné, a tým pádom kapitalisti a pracujúci tvoria dve odlišné triedy s protichodnými záujmami. To, že dnes veľa ľudí takzvanej „strednej triedy“ má do istej miery obe roly a záujmy, túto realitu nezmení. Ako povedal miliardár Warren Buffett, „triedny boj existuje, ale vedie ho moja trieda, trieda bohatých, a vyhrávame“. Podľa sociológa Vincent de Gaulejaca, buržoázna trieda naďalej drží pokope a chráni efektívne svoje záujmy, zatiaľ čo pracujúca trieda je dnes rozptýlená a izolovaná.

A tak nikde nepočuť o alternatívach, ktoré by nútili kapitál viac prispievať k financovaniu dôchodkov. Prvá alternatíva je jednoducho zvýšenie odvodov. Firmy a liberáli to nemajú radi, lebo to zvyšuje cenu práce a znižuje posvätnú „konkurencieschopnosť“. Avšak tie odvody nie sú stratené peniaze: pre pracujúcich je to plat odložený na neskôr. Druhá alternatíva je viac zdaňovať príjmy kapitálu, ktoré majú tendenciu byť väčšie a väčšie každý rok a tým sa zároveň zvyšujú ekonomické nerovnosti. Tieto alternatívy sa síce držia v rámci mantinelov kapitalizmu, ale pre liberálov je to už príliš. Boli by radšej ak by práca znášala bremeno financovania dôchodkov, aj keď to znamená, že pracujúci majú pracovať až do smrti. Ani veľmi nepreháňam. Keďže vo Francúzsku 25% chudobných sú už vo veku 62 mŕtvi (skoro 40% vo veku 67) predpokladám, že na Slovensku by to mohlo byť ešte horšie vzhľadom na vyššie percento alkoholizmu a na biedny stav verejného zdravotného systému. Ale prečo chudobní zomierajú skôr? Tak asi práve kvôli tomu, čomu sa venujú minimálne 40 hodín každý týždeň, a 40 rokov za život: ich práca. Na druhej strane bohatí sa nemajú prečo báť: majú dosť iných príjmov, ich práca ich väčšinou fyzicky neláme, a žijú aj tak dlhšie v lepšom zdravotnom stave aj kvôli tomu, že si môžu dovoliť kvalitné súkromné zdravotné služby.

„Máme dosť toho, že sme rukojemníkmi akcionárov“

Vráťme sa k pôvodnej otázke: prečo Francúzi štrajkujú? Pre vás. Pre nás. Preto, aby sme videli, že existujú alternatívy, že niekoľko rokov života miliónov ľudí sú dôležitejšie ako čísla v účtovných tabuľkách a že za to treba bojovať. Bojujú za sociálnu spravodlivosť.

Pre europoslanca Marc Botenga (Strana Belgických Pracujúcich – PTB) je to jasné: „Tento boj našich francúzskych kamarátov je absolútne rozhodujúci pre celú Európu. Vieme veľmi dobre, že ak dnes francúzske hnutie pracujúcich dokáže blokovať túto antisociálnu reformu Macrona, tak to bude mať dopad na celú Európu.„

Na Slovensku čítam na stránke doplnkovej dôchodkovej spoločnosti 365Life (pôvodne DSS Poštová banka) že „podľa nových pravidiel a nedávno predloženej novely by sa [dôchodkový systém] mal od roku 2023 zmeniť. Po novom sa zruší dôchodkový strop [64 rokov] aj možnosť predčasného dôchodku. Podmienky sa „zjednodušia” tak, že do dôchodku budeš môcť odísť po odpracovaní 40 rokov bez ohľadu na dosiahnutie dôchodkového veku. To znie celkom spravodlivo, však?“. Výsledkom toho je, podľa TatraBanky, že budeme pracovať dlhšie a budeme čoraz viac nútení zveriť svoje úspory súkromným špekulatívnym firmám, aby sme dostali slušný dôchodok. Týmto čoraz viac previažeme svoju budúcnosť s osudom kapitalizmu.

Ak vám to na rozdiel od 365life neznie úplne spravodlivo, odporúčam sledovať francúzsky príklad a vyjsť do ulíc skôr, než bude neskoro…

Foto: Jeanne Menjoulet, Flickr.

11.marec 2023