Nicolas Giroux

Článok pôvodne publikovaný na webstránke Socialisti.sk

Piateho septembra 2024: Emmanuel Macron, Francúzsky prezident od roku 2017, mal na vyber medzi ľavicou, ktorá vyhrala parlamentné voľby, ktoré on sám vyvolal, a extrémnou pravicou. Výberom Michela Barniera, ktorý prichádza zo strany Les Republicains (konzervatívci / pravica), za premiéra, sa objektívne spojil s extrémnou pravicou. Viete si predstaviť, že by sa Progresívne Slovensko spojilo s Republikou? Niečo podobné sa však vo Francúzsku stalo. V tomto článku ponúkam vysvetlenie.

Kontext

Najskôr robme to, čo málokedy vidím v slovenských médiách: dajme udalosti do kontextu.

Je 8.jún 2024. Výsledok EU volieb vo Francúzsku je pre Macronovu stranu katastrofálny. Skončila druhá, tesne pred stranou Socialistov s 14,60% (13 miest v Parlamente) zatiaľ čo strana Národné združenie (vedená LePenovou, extrémna pravica) získala vyše 31% a 30 miest (z 81). Pre Macrona je to dvojité zlyhanie, pretože v roku 2022 v prezidentských voľbách bol zvolený vďaka hlasom ľavice proti LePenovej a zaviazal sa robiť všetko preto, aby ľudia už nemali dôvod zvoliť extrémnu pravicu. Je to záväzok, ktorý prejavil už v roku 2017, keď bol prvýkrát zvolený tiež proti LePenovej, a to vďaka hlasom ľavice.

Hneď na druhý deň, dňa 9. 6. 2024, Macron oznámil, že rozpustí Národné Zhromaždenie (ekvivalent Národnej Rady) a vyvolal predčasné legislatívne voľby, ktoré sa konali v dňoch 30. 6. (prvé kolo) a 7. 7. 2024 (druhé kolo). Unavený z toho, že jeho blok nemal absolútnu väčšinu v Parlamente, jeho zámerom bolo znovu hrať kartu “republikového frontu”, aby sa kandidáti na poslancov jeho strany dostali do druhého kola proti extrémnej pravici, a aby voliči ľavice znovu hlasovali v jeho prospech, aby sa extrémna pravica nedostala k moci. To je to priaznivé vysvetlenie. Slovami Macronovho otca však jeho stratégia mohla byť aj taká, aby sa ľudia z extrémnej pravice práve dostali k moci, keďže v tejto chvíli boli najsilnejší v prieskumoch. Ako je to u nich bežné, nezvládli by normálne viesť inštitúcie, popáli by sa pri moci, stali by sa nepopulárnymi, a v roku 2027 by v prezidentských a znovu predčasne vyvolených legislatívnych voľbách prehrali. Tým pádom by extrémna pravica bola vo vláde “len” dva roky, namiesto jedného celého mandátu 5 rokov, ak by vyhrali voľby v roku 2027.

Lenže sa stalo niečo nečakané: za dva týždne sa ľavicové strany dokázali spojiť pod jednotným programom hneď pred prvým kolom. Vznikol Nový ľudový front, stvorený stranami Francúzska komunistická strana (PCF), Nepoddajné Francúzsko (LFI), Európa Ekológia – Zelení (EELV), a Socialistická strana (PS). Pravdupovediac, asi nikto, vrátane Macrona, si nevedel predstaviť, že niečo také by bolo možné vzhľadom na to, ako agresívne ľavicové strany na seba útočili počas kampane do eurovolieb. A tak sa do druhého kola dostali väčšinou kandidáti za ľavicu proti extrémnej pravici, ktorá percentami vyhrala prvé kolo.

Výsledok poznáte: Nový ľudový front vyhral. Republikánsky front hral teraz v prospech ľavice. Napriek nejasným vyjadreniam šéfov stredného bloku, hlasy liberálnych voličov spojené s ľavicovými väčšinou porazili LePenových kandidátov. Namiesto očakávanej väčšiny, poslanci extrémnej pravice tvoria teraz “len” malú tretinu parlamentu (126+16=142 poslancov z 577), čo v histórii strany Národné združenie je stále obrovský úspech. Pre bližšiu analýzu toho víťazstva odporúčam článok Michaela Augustína v Kapitále.

Macronová hra s ústavou

Logicky, tak ako vždy bolo v histórii 5. Republiky (od 1956), premiér je zvolený z toho bloku v Parlamente, ktorý má najviac poslancov. Väčšinový blok navrhuje svojho kandidáta na post premiéra – v tomto prípade to bola pani Lucie Castets za Nový ľudový front – a prezident voľbu schvaľuje. Macron sa však rád hra s inštitúciami.

V ústave totiž nie je napísané, že prezident musí schváliť navrhovaného premiéra. Aj keď doteraz v praxi nikdy žiadny prezident nevybral premiéra “inej farby” ako väčšinová sila v Parlamente, na papieri môže vybrať kohokoľvek.

Na obranu Macrona, rozloženie strán v Parlamente je v súčasnosti bezprecedentne rovnomerné, s troma blokmi podobnej veľkostí:

Nový ľudový front: 193 poslancovStredný blok (strany verné Macronovi, Ensemble, Demokrati, Horizont): 166 poslancovExtrémna pravica (Národné Združenie 126 poslancov + A droite! 16 poslancov): 142 poslancovNasledujú strana Les Republicains s 47 poslancami, medzistranická skupina LIOT s 22 poslancami, a 7 nezaradených.

Táto konfigurácia núti každý blok spolupracovať aspoň s jedným ďalším blokom, aby dokázali schváliť vôbec nejaké zákony (nadpolovičný počet poslancov má byť 289).

Keďže v júli prebiehali Olympijske hry, Macron sám rozhodol, že premiéra vyberie až po nich. Opäť, ústava neurčuje, kedy má byť premiér vybratý, takže teoreticky mohol čakať celú večnosť. Čakal “len” dva mesiace, čo je tiež bezprecedentné.

V tejto lehote sa odohrali všelijaké ťahy a pokusy rozbiť ľavicovú koalíciu a delegitimizovať Lucie Castets. Výsledok každopádne je, že Macron odmietol vybrať Lucie Castets, ktorá mala podporu Nového ľudového frontu na pozíciu premiérky. Jeho výhovorkou bolo, že sa domnieva, že Castets nedokáže získať podporu od väčšiny poslancov. Pritom jej stanovisko bolo jasné: každý jeden text by sa vyjednával, aby sa našli kompromisy, ktoré by získali väčšinu hlasov. Týmto ad hoc odmietnutím Macron prebral na seba právomoc Parlamentu sám rozhodovať, či je premiérka vyhovujúca.

V skutočnosti sa vtedy rozhodol: radšej vládnuť s extrémnou pravicou ako s ľavicou. A novozvolený premiér Michel Barnier bude musieť viesť politiku, ktorá vyhovuje LePenovej strane. Ak nie, poslanci môžu “cenzurovať” vládu, čo má za následok jej pád. Návrhy na cenzúru (“motion de censure”) historicky iba málokedy získali nadpolovičný počet hlasov poslancov, ale so súčasnou konfiguráciou životnosť vlády visí na vlásku.

Vzhľadom na to, ako Barnierová strana Les Republicains posledné roky postupne skĺzla do rétoriky a politiky extrémnej pravice (časť z nej sa dokonca oficiálne spojila s Lepenovou stranou), a do istej miery aj strany Macronovho bloku, táto voľba znie koniec koncov prirodzene.

Vytvorila sa široká “okolnostná” pravicová aliancia.

Záver

Situácia dosiahla vrchol absurdity a ukazujú sa limity “demokracie” pod 5. Republikou.

Napriek tomu, že dve tretiny voličov už nechce liberálnu politiku Macrona (prvé kolo volieb), a že väčšina voličov sa zhodla na tom, že nechce extrémnu pravicu v moci (druhé kolo – Republikánsky front), Francúzi budú musieť strpieť aj jedno aj druhé!

Predstaviteľ najslabšej strany v Parlamente bude vo vláde a získa mnoho ministerstiev. Nie je prehnané povedať, že za posledné roky sa Macron javil ako nezodpovedný sociopat posadnutý mocou. Nie je bohužiaľ prvý.

Pre človeka, ktorý pozná históriu, nie je sa však čo čudovať. Liberálne sily, ak si musia vyberať, vždy sa rozhodnú pre strany, ktoré ponúkajú lepšie prostredie pre biznisy a podnikateľov. Známe sú spolupráce firiem s nacizmom pod Tretiou Ríšou, ale nielen. Stačí sa pozrieť na to, ako reagujú finančné trhy po rôznych voľbách. Trump, Bolsonaro, Milei, Meloni… všetci majú buď sympatiu alebo priamu podporu od finančných aktérov a miliardárov. Keď rastie ľavica v dôsledku sociálne (a ekologicky) škodlivých liberálnych politik, útechu hľadajú u demagógov z extrémnej pravice, ktorí sa tvária sociálne, ale vôbec nie sú, nikdy neboli, a nikdy nebudú. Biznisy to vedia. Ľudia by to mali vedieť tiež.

Tým sa ukazuje antisociálny charakter liberalizmu, ktorý radšej privíta autoritársky vynútený sociálny “poriadok” na úkor ľudských práv ako emancipačný projekt, ktorý dbá na férové prerozdeľovanie bohatstva.