Nicolas Giroux

V regresnom posune našej „modernej“ doby sú ľudia už o krok ďalej v alienácii k technologickým protézam, ktoré nazývajú technologickým pokrokom.

Jedna z nich nabrala taký dominantný charakter, že život je ňou už podmienený, až definovaný: počifón (počitačotelefón), alias „smart“fón (v marketingovom jazyku).

Je to technoprotéza číslo 1 a takmer totálne (totalitne?) premenila človeka na technozombíka.

Sú už všade. V mestách, v autobusoch, na školách, v nemocniciach, v kostoloch, na všetkých kultúrnych udalostiach, v autách.

Technozombíci musia byť vždy v pohybe. Idú stále len od bodu A do bodu B. Nezastavajú sa, pokiaľ nemusia. Neobývajú svoje prostredie, prechádzajú ním. Imperatív rastu a pohybu našej svätej ekonomiky presahuje hlboko do ľudskej psychiky. Stálosť nemá miesto. Nebyť niečím zamestnaný je strašidelné. Ticho je neznesiteľné.

A tak chodia, chodia, s počifónom v ruke, stále chodia tam, kam ich vedie alebo tam, kam im cez QR kód dovoľuje ísť. Tam, kde bude zásuvka, aby mohli zostať stále pripojení. Pre nich odpojiť sa zo zásuvky znamená doslova odpojiť sa od spoločnosti. Potrebujú elektráreň ako rozšírenie vlastného tela.

Keď nemajú počas chôdze počifón v ruke, tak ho majú na mysli. Pretože keď sa musia zastaviť, tak neomylne ruka vchádza do vrecka, a vyťahuje liek proti tichu, proti nečinnosti, proti nehybnosti, proti nude. Liek proti tvorivosti a ľudskosti.

Aké by to bolo hrozné byť konfrontovaný/á s vlastnými myšlienkami! Byť sám/a so sebou a našou nedokonalosťou! Počifón našťastie vysáva všetky myšlienky.

My, čo sa snažíme zostať ľuďmi, sa pozeráme okolo seba a musíme len konštatovať, že technozombíci sú naozaj všade. Mladé a staré tváre, ženy a muži, všetci hlavou dole, submisívne, oči nalepené na obrazovke.

Vidíme, ako kdekoľvek pohyb posadenia sa vedie automaticky k pohybu vytiahnutia počifónu. Keď nie sú v pohybe, tak sa musia okamžite uzavrieť v narcistickom a iluzórnom svete appiek a „sociálnych“ sietí, ktoré sú v skutočnosti antisociálne a veľmi účinné pasce pre myseľ.

Myseľ totiž tiež musí byť vždy v pohybe. „Scroluje“ z bodu A do bodu B. Musí vždy myslieť na to, čo bude potom. Všetky okamihy života sú na tento účel odfotené alebo natočené a potom zdieľané cez to nové ľudské právo: Internet. Technozombíci na zdieľané príspevky musia reagovať. Robia totiž to, čo očakávajú od ostatných technozombíkov: reakciu na svoj vlastný obsah zdieľaný cez Internet. Od najviac triviálnej chvíle (obed), cez tie väčšie udalosti (koncerty), po tie najvýznamnejšie (pôrod dieťaťa) – nič neunikne studenému a precíznemu pohľadu počifónu.

Technozombíci sú nenásytní. Ale boja sa nás, ľudí. Keď potrebujeme od nich vedieť informáciu, tak vidíme, že ich rušíme. Sú ochotnejší nechať sa vyrušiť počifónmi radšej ako ľuďmi. Mrzí nás to. Ale predsa len potrebujeme vedieť, kde sa nachádza ulica, budova, koľko je hodín. Potrebujeme nejakú pomoc alebo len tak pokecať. Sme sociálne bytosti. Ale technozombík berie odpovede väčšinou opäť od vlastnej technoprotézy. Tým sa cítime anormálni. Odpoveď, okrem slušnosti človeka, ktorou sa chce čím skôr zbaviť toho potenciálneho nebezpečenstva, čo predstavujeme, obsahuje medzi rečou toto znenie: „Keby ste mali smartfón, opýtať sa by ste nemuseli, rušiť ma by ste nemuseli, a odpoveď by ste vedeli rýchlejšie“. Rýchlejšie… Zabudol som, že byť v pohybe nestačí, pohyb musí byť ideálne čo najrýchlejší.

Anormálni už naozaj sme. My, tí pomalší, neprispôsobiví. Anormálni sme za to, že sme neposlúchali imperatív pohybu. Nechceli sme povedať „amen“ na trojitý zákon Svätej Ekonomiky: Rast, Pokrok, Konzum.

A tak my, ľudia bez počifónov, prítomní a obývajúci Zem, bezmocne sa pozeráme na to ako sa postupne stávame menšinou, ktorá je vytlačená na okraj spoločnosti. Tlak je stále väčší a všadeprítomný. V robote, na úrade, v banke, vo všetkých typoch dopravy, vo vzťahoch, u detí, pri stretnutí sa s novými ľuďmi, na zorientovanie sa v priestore, na komunikáciu. Všade a vždy je nám pripomínané, ako lepši, ľahší život by sme mohli mať a za menšie peniaze, keby sme sa poddali počifónu. Tí, ktorí vôbec dokážu nepodľahnúť tomuto tlaku a zostávajú obyčajným človekom, platia čoraz väčšou cenu. Je to cena nazývaná odmietnutie, odpudzovanie, diskriminácia.

Budeme niekedy musieť žiť v rezerváciách pre „divochov“ ako v Prekrásnom Novom Svete?

Antisociálny a antiekologický charakter technologického pokroku riadeného kapitalistami vstúpil cez počifón do inej dimenzie. Nástroj alienácie, stratenia autonómie, poddania sa, ničenia prírody i sociálnych vzťahov, má teraz človek priamo v ruke, vždy na dosah.

Pred 15 rokmi, keď nás ešte bola väčšina, rozpravy o technozombíkoch boli smiešne. Ľudia sa tomu iba usmiali, ako niečomu, čo nemôže byť reálne. Pritom je už tu, tá krutá realita, ktorá prináša každý deň pred našimi očami tento nový ľud. V meste, kde sa technozombíci najradšej zhromažďujú, stačí dvíhať hlavu.

Ako sa telefón stál „múdrym“, ľudia sa stali závislými, neslobodnými, podmienenými.

S prázdnou hlavou, ale perfektne nastavenou pre správny a včasný chod ekonomiky.

S hlavou plnou čísel. Bez farieb. Plnou inteligencie. Bez múdrosti.

Život bez existencie. Život v pasci.

Prostriedky sa stali účelmi. Najskôr pokrok, potom ľudia.

Nemá byť pokrok ľudský, ľudia majú byť pokročilí. „Vylepšení“. Prispôsobení na nekonečný rast termoindustrialneho sveta.

A následne, postupne, sa z nich stávajú už len technozombíci, pripravení ochotne vstúpiť do Prekrásneho Nového Sveta.